Keď láska k rodine vzďaľuje

Autor: Ľuboš Šuca | 25.1.2016 o 10:58 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  1275x

Som obyčajný človek, pohybujúci sa v prirodzenom prostredí  ľudí, s reálnymi problémami, o ktorých som sa nemusel dočítať ani v múdrych knihách, štatistikách, či horlivých časopisoch.

Nemusel som o nich počuť len z príhovorov umelo stvorených postavičiek, dokonale imitujúcich citllivé a chápavé ľudské bytosti, pretože aj ja som bohužiaľ súčasťou neúplnej rodiny a tak viem, aké je to ťažké pochopiť z pohľadu dieťaťa, ktoré sa v detských knihách pozeralo na obrázky usmievajúcej sa rodiny, že to nie vždy musí fungovať takto idylicky. A teraz, keď sa na to dívam ako dospelý človek a vnímam okolie so stovkami smutných príbehov, sklamaní, očakávaní a pocitov viny, chápem tie súvislosti  a dôvody, prečo je to tak. Ak ovšem za tým nie je zbabelosť, lajdáckosť a neschopnosť prevziať zodpovednosť  za svojich najbližších. Pretože je jednoduché plodiť potomokov, ale ťažšie je sa o nich postarať a bez pocitu hanby sa im dokázať pozrieť do očí, aj keď často so sebazapretím, unavený, ubolený, ustarostený. A to je tá zodpovednosť. Keď namiesto úteku alebo rezignácie obetujeme chvíle  so svojimi milovanými a snažíme sa riešenie hľadať mimo domova, ktorý nedokáže alebo v momentálnom stave a forme nie je schopný poskytnúť pomoc a eliminovať tak riziko toho, že pojem „rodina“ zmení svoju definíciu z idylického a plnohodnotného spolunažívania rodičov s deťmi, na záchrannú operáciu ratolestí prostredníctvom pomoci v zahraničí. Ale deje sa to. Tento scénar sa stáva čoraz častejším a autobusové a vlakové nástupištia sú plné lúčiacich sa manželov, manželiek a detí a tá pravidelnosť lúčení už začína byť roboticky samozrejmá, čo nie je dobré.

Dostávam množstvo listov a správ od matiek, často opustených, pretože ich polovička to už dávno vzdala a opisujú mi svoju situáciu a to, ako sa v nich štát priam snaží vyvolať pocit viny, že si dovolili priviesť na svet deti a že sa chcú o ne aj starať. Akoby to bol zločin, ktorého trestom sú boje na dlhé lakte v obhajobe ochoty zotrvať a starať sa o svoje ratolesti, pričom žiadajú len to, čo im patrí. Dôstojnosť. Akoby spáchali niečo závažné tým, že priviedli na svet človeka, základnú stavebnú jednotku spoločnosti, bez ktorej by nikdy nemohol vzniknúť ani štát, ani jazyk, ani pravidlá, ani kultúra, ani história. Akoby už na jedincovi nezáležalo a podstatné boli už len štatistiky, tabuľky a grafy.  Akoby sa štát so všetkými svojimi možnosťami a inštitúciami stal namyslenou paničkou na kráľovskom bále a občan v núdzi bol priškaredý tanečník na to, aby si získal jej pozornosť na pár spoločných krokov.

Po mnohých odkopnutiach a nezáujme príslušných úradov a inštitúcií, v silách ktorých je možnosť upevniť a zoceliť  pojem slova „rodina“ a jej dôstojnosti a dôležitosti a hlavne jej uchovanie a pôsobenie na území domovského štátu, je jedným z riešení nutnosť nájsť si prácu v zahraničí. A jednou z momentálne dostupných možností je opatrovateľská činnosť. A tak matka musí dať prednosť rovnošate pred teplým županom, ktorý dostala doma na Vianoce od detí, namiesto radosti z prvých slov a milých obrázkov pripevnených na chladničke v kuchyni, kde to vonia čerstvo upečeným koláčom, sa musí učiť cudziu reč, aby sa zvládla úslužne postarať o zverenú osobu do opatery, ktorá je často tak rozmarná a bezohľadná, že tých sĺz a smútku za domovom je ešte mnohonásobne viac. Vymeniť radosť z prvých úspechov a lások svojich milovaných detí, za príkazy a sekírovanie ďaleko od domova, kde nie je nárok ani na povzbudenie, pohladenie, objatie či pochopenie.

Nevychádzať mladým rodinám v ústrety a nepodporovať ich znamená obrať ich o viac, ako len o finančné prostriedky. Nedá sa vyčísliť ten čas strávený mimo domova, kvôli práci ďaleko v cudzine, stovky kilometrov od vlastnej domácnosti. Nedá sa vyčísliť strata a úmrtie niektorého z príslušníkov rodiny, no tá diera sa dá zalepiť dôstojnosťou a možnosťou pokračovať v živote ďalej a udržať si štandard, ktorý ostal v spomienkach, keď ten človek s nimi ešte bol a všetko bolo lepšie. Nedá sa vyčísliť hodnota človeka, dá sa ale priblížiť k pocitu toho, že za niečo stojíme, že si nás niekto váži, niekto, kto ťaží a existuje z toho, že ako ľudia tvoríme celok, spoločnosť, štát a každá jedna osoba, nútená opustiť hradby svojho domova v zúfalstve a nedostatku, je obrovská strata.

Tento problém je nutné riešiť ihneď. Nie je možné lepiť ľuďom ústa almužnou v podobe smiešne vyčíslených hodnôt rôznych príspevkov, ktorých výška je skutočne žalostná. Je nutné tento problém jasne a zrozumitelne definovať, lokalizovať ho ako nádor v zdravom tkanive a s chirurgickou presnosťou ho vyrezať. Odtrhnúť od úst tým, ktorým po bradách tečie mastnota a dopriať aj tým, ktorí po vreckách zbierajú omrvinky a musia ich počítať ako posledné drobné do telefónneho automatu, z ktorého chcú zavolať životu.

Rád by som sa venoval aj tomuto problému, ktorého súčasťou som bohužiaľ aj ja a preto poznám potreby a situáciu mladých rodín, ktoré sa ocitli vo finančnej núdzi a ich jediné východisko je odísť a vytvárať hodnoty v zahraničí. Nevidieť svojich blízkych dlhé mesiace len kvôli laxnému prístupu kompetentných, ktorí majú tú moc pomôcť a navrátiť pojmu „rodina“ tvár a správnu definíciu. Nech rodičia vidia vyrastať svoje deti a nepoznajú ich len z mobilného telefónu - jediného prostriedku, ktorý ich na diaľku spája.

Je tak veľa smútku a bolesti všade okolo. Opustených matiek - samoživiteliek, ktoré si údajne od štátu nezaslúžia žiadnu podporu, alebo ak predsa, tak je to skôr výsmech a degradovanie člověka, než úprimná pomoc. Poďme to spolu zmeniť. Aby sa deti nemuseli učiť zadržiavať slzy, keď sa lúčia so svojou matkou, ktorá musí za zárobkom až príliš ďaleko. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?