Zo života jednej rodiny

Autor: Ľuboš Šuca | 25.2.2016 o 0:40 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  559x

Pani Lenka si svoju peknú rodinu vysnívala. Vždy tajne verila v to, že jej detské predstavy o tom, že raz bude princeznou vo svojej vysnívanej rozprávke sa naplnia a prežije pekný, pestrý život.

Po boku milovaného muža, pre ktorého bude tou najkrajšou a najlepšou na svete. Že nájde toho pravého a bude to cítiť od prvej chvíle. Že je to on – muž s ktorým privedie na svet nový život,  založia si spolu rodinu a vytvoria pre seba a svoje deti pekný domov, kde budú môcť žiť šťastne, dôstojne a doprajú si všetky tie radosti, ktoré partnerský a rodinný život ponúka. A ako čas plynul, sa jej tieto sny začali postupne plniť. Krok po kroku jej život podhodil do cesty všetko to, kvôli čomu sa žena cíti ženou a nie len stratenou bytosťou v tomto svete, kde je toľko bolesti a sklamania, že pociťovala nefalšovaný pocit šťastia a naplnenia a bola vďačná za svoj život. Stretla a spoznávala muža svojich snov, človeka z tých najtajnejších prianí a predstáv o dokonalosti. Muža, ktorý bol úprimne ochotný spoznávať ju a povýšiť vo svojom srdci a živote na to najdôležitejšie miesto. Vedela, že je to ten pravý.

Priviesť na svet nový život, novú nádej na lepší svet bol neopísateľný zážitok a jazyk ani nemá toľko slov, aby sa dokonale dali vyjadriť tie pocity, ktoré prišli na svet spolu s tým malým človiečikom, ktorý znamená všetko. Vidieť ako rastie, ako prvý krát vykročí neistými krôčikmi z jednej strany miestnosti na druhú a naťahuje pred seba ruky v ústrety milujúcemu otcovi, v ktorom rastie hrdosť a šťastie, počuť náznaky prvých slov, ktoré sa tak veľmi začínajú podobať slovu „mama“, vidieť spokojnosť, úsmev, sýtosť. Rada chodiť do práce s vedomím, že je to pre spoločné budovanie domácnosti v malom meste, kde nie je toľko nástrah a život môže plynúť pomalšie. Mať svoj útulný byt, aj keď nie za vlastné, ale dokázať ho pracovitosťou spoločne s mužom splácať. Mať dostatok jedla a pitia, vždy mať čo na seba a občas si dopriať nejakú tú drobnosť, dôkaz vzájomnej pozornosti.

Už vtedy bolo absurdné očakávať významnú pomoc od štátu, ktorý by mal mať vo svojej moci a záujme ochraňovať a podporovať mladé rodiny, ktoré sú budúcnosťou krajiny. A tak bolo udržanie si istého životného štandardu dosť ťažké, obzvlášť po tom, ako sa im podarilo rozrásť sa o ďalšieho malého človiečika. Aby ich prvorodený syn nebol sám a mal sa s kým hrať a na koho spoľahnúť. Aby raz v živote mal byť na koho pyšný a mohol sa naňho obrátiť s čímkoľvek. A ako to býva v každej rozprávke, aj tu vstúpil do deja zlý trojhlavý drak s úmyslom uškodiť, rozdeliť, zasiať neistotu, smútok a bezradnosť do života a domácnosti.  

Potreba udržania si istého životného štandardu, získania nového väčšieho bývania a financií sa postupne stávalo príčinou nespavosti, výčitiek, trápení. S budovaním rodiny a zázemia totiž postupne rástli aj ceny, potreby a nutnosti a ich práca prestala na uživenie sa stačiť, aj keď usilovne pracovali obaja. Možnosť zmeny práce bola prakticky nemožná, keďže aj to málo, čo mali v momentálnej profesii bolo šťastím, pretože práce je vždy menej ako ľudí, ktorí by ju chceli.

Chvíle úsmevov vystriedali hlboké utrápené povzdychy, istotu kroku vystriedala hlava plná starostí a myšlienok, hojdajúca sa na ohnutom krku. Nešlo to, neobviňovať sa a v napätých chvíľach viniť partnera a púšťať sa s nim do hádky, aj keď nie úmyselne. Nešlo to, nezačať sa cítiť vinnou, že si dovolila priviesť na svet potomkov, založiť si rodinu a chcieť pokojne žiť. Byť svedkom nie len svojho života, ale aj života svojich blízkych. Ale kde sa rodí bezradnosť a nedostatok riešení z takejto situácie, nastupuje pomyselný pocit bezpečia a istoty zo strany štátu. Bohužiaľ úrady práce, sociálnych vecí a rodiny takéto pochopenie nemali a bolo ťažké odhadnúť, či šlo o predpisy, pravidlá, alebo neochotu zo strany lenivých pracovníkov pomôcť a nájsť spoločné riešenie.

Viedli dlhé rozhovory do neskorej noci. Vedeli, že sa musia spoľahnúť len sami na seba a nájsť spoločné riešenie, aby netratili. Aby mali ich zatiaľ nič netušiace milované deti dostatok toho, čo im zaistí pocit plnohodnotného života a sýtosti. A na to boli potrebné peniaze, väčší životný priestor a menej hromadiacich sa účtov a dlhov. Bolo deprimujúce sledovať to, ako život niekde dáva a inde začne uberať. A že existenčné problémy sú súčasťou mnohých rodín všade okolo.

Nešlo im do hlavy, že ich hluční, neprispôsobiví susedia tieto problémy nemajú, ale usmievajú sa na nich zlatými zubami. Že sa im v schránke nekopia upomienky a účty a ich deti sa vozia v drahých autách, nerešpektujúc absolútne nič a nikoho. Mali pocit, akoby len im chodili poštou vyhrážky úradov, zabalené do úhľadných obálok, páchnucich po dychu exekučných manierov krátkozrakého systému, trestajúceho na nesprávnych miestach, v nesprávnych domácnostiach a rodinách. Už sa ani nevládali v mysli vrátiť a zamyslieť sa nad tým, kedy sa im tá predstava idylického nažívania začala rúcať, ako domček z karát.

Keďže zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia, začínala sa stále častejšie vynárať myšlienka práce v zahraničí. Už skôr počula od známych, že sa dá celkom dobre žiť z turnusovej práce opatrovateľky a tak to začala v sebe spracovávať ako najlepšiu možnosť v momentálnej situácii. A tak sa aj stalo.

Muž z toho nebol nadšený, ale o to viac cítil zodpovednosť a svoje dôležité miesto v rodine, pretože chvíle bez matky musel deťom vynahradiť natoľko, aby čo najlepšie niesli to niekoľkotýždňové odlúčenie. A s blížiacim sa termínom prvého odchodu rástol aj nepokoj, nervozita a smútok. Predstavy o lúčení sa blížili k naplneniu každým dňom, každou hodinou a keď ten deň predsa len prišiel, bol to oveľa ťažšie, ako si mysleli. Nie kvôli ich pretrvávajúcej vzájomnej láske, ale kvôli smutnému predstaveniu sĺz v očiach ich detí, ktoré vycítili, že sa niečo deje a že matkine vrúcne objatia a bozky sú naliehavejšie, ako inokedy. Nikdy nebolo ťažšie snažiť sa o pokoj v tvári a zmierenie sa so situáciou, hlavne kvôli deťom, ktorým bezradná situácia a zúfalé riešenie odkroja kus času strávený spolu so svojou mamou. A v takýchto chvíľach je práve čas to najcennejšie a jeho venovanie pre dobro veci v tak ťažkej situácii by malo byť hanbou pre kompetentných, rozsievajúcich okolo seba omrvinky v podobe smiešnych príspevkov žalostnej výšky.

Je najvyšší čas zastaviť tento pohreb symbolu tradičnej rodiny. A my vieme ako. 

 

Ľuboš Šuca, kandidát č. 121 za stranu Sme rodina

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?