V tomto duchu sa tvorili dejiny žurnalistiky veľmi dlho, dokonca aj v počiatkoch rastu kapitalizmu, až kým si politici neuvedomili moc, akú toto médium má. Týmto sa menil obsah správ, no noviny mali stále svoju tvár a reprezentovali pravdu a zaujímali sa o problémy aj chudobných ľudí, čo sčasti robili aj napriek systému, no novinári sa nemuseli hanbiť prezentovať svoju tvár a podpis ku každému svojmu článku, pretože mu to svedomie a česť dovolila.
Neviem, ako mam reagovať na to, čo sa deje v súčasnosti. Či sa tomuto odpornému novinárskemu hyenizmu smiať, alebo v sebe živiť zlosť, ktorá by v bezmocnosti stále rástla a nadobúdala ohromné rozmery a ja si nechcem znečisťovať myseľ týmito špinavosťami a špinavými ľuďmi, ktorí sa okolo tvorby správ, novín a médií združujú. Na ich mieste by som sa hanbil. Je to neskutočná drzosť, vyprodukovať článok, alebo reportáž, ktorá je z 95 percent blud a ešte sa pod to podpísať a s úsmevom a vztýčenou hlavou sa pohybovať medzi ľuďmi. Ako funguje novodobé novinárstvo na Slovensku?
Objaviť hocijakú maličkosť, malichernosť, najlepšie na pôde showbiznisu a politiky a nafúknuť ju do takých rozmerov, že z toho vznikne farebné titulná strana, alebo článok na celý monitor. Niekoľko monitorov. Základ je vymyslieť názov, ktorým žurnalista vzbudí u ľudí zvedavosť, záujem, pohoršenie. A potom už len v samotnom článku nafúknuť banálnu vec do ohromných rozmerov.
Všetci moderátori, novinári, média a redakcie sú politicky zaujaté a prejavuje sa to na tom, aké príspevky sa zverejňujú. Na základe politických záujmov sa buď schvália, alebo neschvália bloggerom ich články, aby si ich mohla prečítať verejnosť, ktorá je apolitická. Najlepšie sa to dá všimnúť pred voľbami. Problémy obyčajných ľudí nie sú dôležité, napriek tomu, že kedysi noviny slúžili práve na to, aby sa mal aj obyčajný človek na koho obrátiť a aby mu mal kto pomôcť s jeho problémom.
Oslovil som niekoľko médií a novinárov s problémom, keď som bol v bezradnej situácii v spore s plynárňami. Pre mňa to bol existenčný problém. Oslovil som aj známeho, ktorý pracuje pre nemenovanú televíziu a naivne som si myslel, že mi niekto z nich pomôže, no nestalo sa tak. Namiesto toho sa riešia veci, ako Boris Kollár telefonoval za volantom, alebo ako niekomu neladila kabelka so šatami. A zo známeho žurnalistu, ktorého osobne poznám, sa stal okoloidúci so sklopeným zrakom a prázdnymi sľubmi.
Honba za atrakciami a viditeľným nešťastím. Za reportážami o smrti a o chorých, ovšem o takých, ktorých choroba alebo postihnutie je vidieľné, aby tým zahrali na city svojim prívržencom a tak stúpla sledovanosť, alebo čítanosť. Hon na tragédie, umelé senzácie, prehnané príbehy, politické prešľapy – aj politik je len človek a urobiť senzáciu z toho, ako si niektorý z nich vyťahuje zarezané gate zo zadku, je úbohosť.
Kedysi sa takéto redakcie podpaľovali a zbytoční, kriví žurnalisti sa strieľali. Doba sa asi zmenila a všetky tieto podradné média, televízie a noviny asi oslavujú svoju nedotknuteľnosť a slobodu tým, že šíria bludy a ľuďom robia z hláv odpadkové koše.