Po boku milovaného muža, pre ktorého bude tou najkrajšou a najlepšou na svete. Že nájde toho pravého a bude to cítiť od prvej chvíle. Že je to on – muž s ktorým privedie na svet nový život, založia si spolu rodinu a vytvoria pre seba a svoje deti pekný domov, kde budú môcť žiť šťastne, dôstojne a doprajú si všetky tie radosti, ktoré partnerský a rodinný život ponúka. A ako čas plynul, sa jej tieto sny začali postupne plniť. Krok po kroku jej život podhodil do cesty všetko to, kvôli čomu sa žena cíti ženou a nie len stratenou bytosťou v tomto svete, kde je toľko bolesti a sklamania, že pociťovala nefalšovaný pocit šťastia a naplnenia a bola vďačná za svoj život. Stretla a spoznávala muža svojich snov, človeka z tých najtajnejších prianí a predstáv o dokonalosti. Muža, ktorý bol úprimne ochotný spoznávať ju a povýšiť vo svojom srdci a živote na to najdôležitejšie miesto. Vedela, že je to ten pravý.
Priviesť na svet nový život, novú nádej na lepší svet bol neopísateľný zážitok a jazyk ani nemá toľko slov, aby sa dokonale dali vyjadriť tie pocity, ktoré prišli na svet spolu s tým malým človiečikom, ktorý znamená všetko. Vidieť ako rastie, ako prvý krát vykročí neistými krôčikmi z jednej strany miestnosti na druhú a naťahuje pred seba ruky v ústrety milujúcemu otcovi, v ktorom rastie hrdosť a šťastie, počuť náznaky prvých slov, ktoré sa tak veľmi začínajú podobať slovu „mama“, vidieť spokojnosť, úsmev, sýtosť. Rada chodiť do práce s vedomím, že je to pre spoločné budovanie domácnosti v malom meste, kde nie je toľko nástrah a život môže plynúť pomalšie. Mať svoj útulný byt, aj keď nie za vlastné, ale dokázať ho pracovitosťou spoločne s mužom splácať. Mať dostatok jedla a pitia, vždy mať čo na seba a občas si dopriať nejakú tú drobnosť, dôkaz vzájomnej pozornosti.
Už vtedy bolo absurdné očakávať významnú pomoc od štátu, ktorý by mal mať vo svojej moci a záujme ochraňovať a podporovať mladé rodiny, ktoré sú budúcnosťou krajiny. A tak bolo udržanie si istého životného štandardu dosť ťažké, obzvlášť po tom, ako sa im podarilo rozrásť sa o ďalšieho malého človiečika. Aby ich prvorodený syn nebol sám a mal sa s kým hrať a na koho spoľahnúť. Aby raz v živote mal byť na koho pyšný a mohol sa naňho obrátiť s čímkoľvek. A ako to býva v každej rozprávke, aj tu vstúpil do deja zlý trojhlavý drak s úmyslom uškodiť, rozdeliť, zasiať neistotu, smútok a bezradnosť do života a domácnosti.
Potreba udržania si istého životného štandardu, získania nového väčšieho bývania a financií sa postupne stávalo príčinou nespavosti, výčitiek, trápení. S budovaním rodiny a zázemia totiž postupne rástli aj ceny, potreby a nutnosti a ich práca prestala na uživenie sa stačiť, aj keď usilovne pracovali obaja. Možnosť zmeny práce bola prakticky nemožná, keďže aj to málo, čo mali v momentálnej profesii bolo šťastím, pretože práce je vždy menej ako ľudí, ktorí by ju chceli.
Chvíle úsmevov vystriedali hlboké utrápené povzdychy, istotu kroku vystriedala hlava plná starostí a myšlienok, hojdajúca sa na ohnutom krku. Nešlo to, neobviňovať sa a v napätých chvíľach viniť partnera a púšťať sa s nim do hádky, aj keď nie úmyselne. Nešlo to, nezačať sa cítiť vinnou, že si dovolila priviesť na svet potomkov, založiť si rodinu a chcieť pokojne žiť. Byť svedkom nie len svojho života, ale aj života svojich blízkych. Ale kde sa rodí bezradnosť a nedostatok riešení z takejto situácie, nastupuje pomyselný pocit bezpečia a istoty zo strany štátu. Bohužiaľ úrady práce, sociálnych vecí a rodiny takéto pochopenie nemali a bolo ťažké odhadnúť, či šlo o predpisy, pravidlá, alebo neochotu zo strany lenivých pracovníkov pomôcť a nájsť spoločné riešenie.
Viedli dlhé rozhovory do neskorej noci. Vedeli, že sa musia spoľahnúť len sami na seba a nájsť spoločné riešenie, aby netratili. Aby mali ich zatiaľ nič netušiace milované deti dostatok toho, čo im zaistí pocit plnohodnotného života a sýtosti. A na to boli potrebné peniaze, väčší životný priestor a menej hromadiacich sa účtov a dlhov. Bolo deprimujúce sledovať to, ako život niekde dáva a inde začne uberať. A že existenčné problémy sú súčasťou mnohých rodín všade okolo.
Nešlo im do hlavy, že ich hluční, neprispôsobiví susedia tieto problémy nemajú, ale usmievajú sa na nich zlatými zubami. Že sa im v schránke nekopia upomienky a účty a ich deti sa vozia v drahých autách, nerešpektujúc absolútne nič a nikoho. Mali pocit, akoby len im chodili poštou vyhrážky úradov, zabalené do úhľadných obálok, páchnucich po dychu exekučných manierov krátkozrakého systému, trestajúceho na nesprávnych miestach, v nesprávnych domácnostiach a rodinách. Už sa ani nevládali v mysli vrátiť a zamyslieť sa nad tým, kedy sa im tá predstava idylického nažívania začala rúcať, ako domček z karát.
Keďže zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia, začínala sa stále častejšie vynárať myšlienka práce v zahraničí. Už skôr počula od známych, že sa dá celkom dobre žiť z turnusovej práce opatrovateľky a tak to začala v sebe spracovávať ako najlepšiu možnosť v momentálnej situácii. A tak sa aj stalo.
Muž z toho nebol nadšený, ale o to viac cítil zodpovednosť a svoje dôležité miesto v rodine, pretože chvíle bez matky musel deťom vynahradiť natoľko, aby čo najlepšie niesli to niekoľkotýždňové odlúčenie. A s blížiacim sa termínom prvého odchodu rástol aj nepokoj, nervozita a smútok. Predstavy o lúčení sa blížili k naplneniu každým dňom, každou hodinou a keď ten deň predsa len prišiel, bol to oveľa ťažšie, ako si mysleli. Nie kvôli ich pretrvávajúcej vzájomnej láske, ale kvôli smutnému predstaveniu sĺz v očiach ich detí, ktoré vycítili, že sa niečo deje a že matkine vrúcne objatia a bozky sú naliehavejšie, ako inokedy. Nikdy nebolo ťažšie snažiť sa o pokoj v tvári a zmierenie sa so situáciou, hlavne kvôli deťom, ktorým bezradná situácia a zúfalé riešenie odkroja kus času strávený spolu so svojou mamou. A v takýchto chvíľach je práve čas to najcennejšie a jeho venovanie pre dobro veci v tak ťažkej situácii by malo byť hanbou pre kompetentných, rozsievajúcich okolo seba omrvinky v podobe smiešnych príspevkov žalostnej výšky.
Je najvyšší čas zastaviť tento pohreb symbolu tradičnej rodiny. A my vieme ako.
Ľuboš Šuca, kandidát č. 121 za stranu Sme rodina